Čaj o piatej: Pozoruhodný prípad Rossa Barkleyho

Je iste podivné hovoriť o 20-ročná hráči ako o niekom, kto sa oneskoril vo vývoji; kto už v tejto chvíli mal alebo prinajmenšom mohol byť vyššie. V prípade Rosse Barkleyho sa tomu však nemožno úplne ubrániť.Potom, čo sa pod taktovkou Davida Moyes opakovane vytrácal rýchlejšie, než sa zjavoval, má teraz však evertonský klenot jedinečnú šancu stať sa plnohodnotnou oporou Toffees…

Naozaj máloktorý tím sa niekedy takto spoliehal na sotva plnoletého teenagera; ak vôbec nejaký.

Samozrejme, fanúšikovia si mnohokrát vlastné odchovanca idealizujú a prisudzujú im jedinečné vlastnosti, ktorými (aspoň zatiaľ) tak úplne neoplývajú; Ross Barkley však medzi futbalistami Evertonu skutočne úplne objektívne vyčnieva – treba nie nevyhnutne kvalitou, ale vlastné typológií.

Tenhle punc jedinečnosti ostatne Barkleyho sprevádzal už odmalička.Keď v 16 rokoch vtrhol na prvoligovú scénu, nešlo si hneď nevšimnúť jeho pozoruhodne vyzreté stavby tela, kedy sa javil byť rozložitejší než väčšina jeho oveľa starších spoluhráčov.

A to pochopiteľne nebolo všetko. Majster Európy do 17 rokov v sebe od začiatku snúbila skvelej fyzickej proporcie sa závideniahodnú rýchlosťou a parádnym citom pre loptu, čím sa z neho na Goodison Parku nevyhnutne stalo žeravé tovaru. Mladíkova hodnota bola pritom vytučněna už jeho výkonom pri prvom ligovom štarte v základnej zostave, kedy si čoby sedemnásťročný “mlíčňák” rovno došiel pre ocenenie hráča zápasu.

Potom sa Barkley načas lusknutím prsta vyparil, aby všetky zase raz ohromil v apríli 2013 na Emirates Stadium.Tentoraz už nie v úlohe falošného krídla, ale na pozícii neukotveného ofenzívneho záložníka.

Už vtedy to bol ten Barkley, ktorého Sam Carroll na blogu Blue Kipper trefne nazval “prototypom smrtiaceho futbalového robota”, naprogramovaného k ničeniu súperových obrán kombinovaním fantastické odolnosti s mrštnosťou a obratnosťou na lopte. Ten Barkley, ktorého sám Martínez (takisto príhodne) nazval krížencom ex-evertonského Paula Gascoignea a Michaela Ballacka.

Hoci sa liverpoolsky rodák záverom tej istej sezóny (2012/13) všetkým znova nevysvetliteľne stratil z očí, k jeho šťastie sa zároveň Moyesová angažmán na brehu rieky Mersey nachýlil ku koncu.Skotův nástupca Roberto Martínez už do Walton priniesol celkom odlišnú filozofiu a s ňou došlo aj na Barkleyho osviežujúci oslobodenie; akokoľvek možná nie finálnej – opäť.


Tentoraz už však, aby sme si plne rozumeli, nenarazíte na nejaké ďalšie chystané zmiznutie Rosse Barkleyho zo scény. To už sa ťažko bude opakovať. Na čo ja tu konkrétne cielení, to je skôr možná premena Barkleyho rola v tíme oproti minuloročnému – v mnohých smeroch prelomovému – ročníka.

Ako už sme si povedali, veľká Barkleyho sila spočíva v jeho “silovom driblingu”, neúnavnom viazanie a následnom odrážanie protivníkov.Presne takú Barkleyho verzii sme potom tiež prevažne sledovali naprieč minulú sezónou: deväťnásobný anglický reprezentant v tíme figuroval ako predné dribléri, ktorý je najčastejšie z tímu faulovaný i (čisto) oberania o balón, zatiaľ čo sa v priemere nezmôže ani na jeden kľúčový pas na zápas ( 0,8).

Čo zhruba zodpovedá profilu šikovného, ​​leč premenlivo efektívneho 19-ročného ofenzívneho záložníka; Trequartista ak chcete. Teda niekoho, ktorého herný prejav najlepšie spĺňa Martínez toľkokrát vyslovený požiadavku na “futbalovú aroganciu”; a ktorého neotrasiteľným highlightom sezóny sa nakoniec ukázal byť 70metrový šprint / slalom ústrety suverénny, individuálne koncovke.

A Nechápte ma pritom zle – na tom všetkom nie je vôbec nič zlé.Aj taký Barkley vlani konieckoncov patril ku kľúčovým hráčom Toffees. Tento rok už by však po ňom na Goodison Parku mohli požadovať niečo trochu iné; a nasvedčujú tomu aj prvé Barkleyho štarty po vyliečení zraneného kolena.

Vzhľadom k tomu, že ofenzíva Evertonu tento rok až príliš často pôsobila akosi strnulo a nevynalézavě, stal sa Ross Barkley prakticky okamžite jej hlavné kreatívne silou.V pouhých 91 minútach ligového futbalu sa stihol blysnúť už piatich prihrávkami vedúcimi ku gólovým príležitostiam, čím v priemere zdvojnásobil doterajšiu prínos zraneného Mirallas a riadne nekonzistentného McGeadyho (obaja 1,2).

Barkley si navyše proti Aston Ville okamžite pripísal svoju vôbec prvú (!) Asistenciu v Premier League, a vskutku nenáhodou sa jej dočkal zrovna pri tak vysokom priemere 2,5 kľúčových pasov na zápas.

Korelácia medzi takýmto typom prihrávok a počtom nazbieraných asistencií totiž existuje veľmi zreteľná: okrem Chrisa Brunt, ktorý sa delí s Ángel Di María o piate miesto, sa celá top5 elitných ligových nahrávacích pohybuje práve nad (Barkleyho) hranicou 2 , 5 šanca tvorných příher na zápas.

Samozrejme, zatiaľ ide v Barkleyho prípade o príliš malú vzorku necelých dvoch duelov, avšak menšie premena jeho herný úloha bola doteraz badateľná aj pri letmom pohľade na ihrisko.

Proti Aston Ville Barkley platil skôr za umierneného akcelerátory evertonské rozohrávky, ktorý radšej z prvej rozdával lopty do strán, než aby sa sám vydával na nejaké divoké výlety (za celú viac ako hodinu sa odhodlal len k jednému, zastavanému faulom).

Inými slovami Barkley chcel loptu a neustále si hľadal voľné štrbinky v defenzívnym valu birminghamských, pritom však balóne užíval s rozvahou a predovšetkým zodpovednosťou, aká mu v minulosti bývala trochu cudzie. (Najmä počas MS bol pre jej nedostatok a chodenie do zložitých situácií jeden na jedného / dva kdekým kritizovaný.)

A práve disciplína – smerom dopredu i dozadu – by sa čoskoro mala stať jedným z hlavných atribútov vybrúseného diamantu menom Ross Barkley, ak má tento Everton z dlhodobého hľadiska správne šliapať…


Načo totiž Martinez Toffees celkom prirodzene smerujú, to je hra bez napohľad rozpoznateľných krídelník; čo pri istom nastavení môže znamenať viac defenzívnych povinností pre oba dvorný podporovateľov osamoteného hroťáka Lukakua – čiže ako pre Naismith, tak pre Barkleyho.

Celý proces smerovanie k takému neortodoxnímu hernému systému v podstate odštartoval už David Moyes, keď na kraj nezriedka posúval futbalistu preferujúcich hru stredom poľa (Osman, Anichebe, ale i sám Barkley) – na čo Roberto Martínez ochotne nadviazal Naismith či Lukakuem.

Teraz je pritom naporúdzi prestať sa hrať na schovávačku a definitívne pripustiť, že sa vážne dá bez krídel na slovo vzatých dennodenne fungovať – ​​tak ako sa to urobilo proti Aston Ville; a ako sa v podobnom duchu nadviazalo posledne na pôde Burnley (tam išlo viac-menej o 4-2-2-2).

Prečo to?Inu, pretože má Everton pre hru bez krídel úplne ideálne východiskovú pozíciu.

Po prvé sa môže oprieť o odvážne, technicky zdatných beky, keď mu na jednej strane pendluje strojový nahrávač Baines, a na strane druhej pre zmenu priamočiarejšie, do brány sa viac tlačiaci Coleman.

Pred beky takého typu možno celkom pokojne vypratať pozície, a predsa si vždy budeme môcť byť istí, že vám okrajové priestory hracej plochy nebudú zet prázdnotou.Obaja borci si to už koniec koncov pred dvoma týždňami ohmatali a taký Coleman sa roly falošného pravého krídla zhostil bez najmenších rozpakov.

Keď si vzápätí k týmto hrubým – a treba povedať, že takmer dokonalým – dispozíciám oboch krajných bekov pripočítate za kariérnom maximom neomylne smerujúce produkciu toho skúsenejšieho z nich, musí vám zákonite vyjsť, že práve teraz nadišiel ten pravý čas nechať ich naplno vyniknúť.

Po druhé sa potom sluší rozoznať tú skutočnosť, že Everton zároveň disponuje veľmi vhodným materiálom pre prechod na “bezkřídelní” rozostavenie tiež naprieč ďalšie kľúčovou zložkou tímu – záložný radom.

Že sa totiž Barkley, a eventuálne aj Osman, vôbec neštíti expanzívna hry a vyplňovanie priestor u oboch postranných čiar, to nám naplno ukázali minimálne proti Aston Ville; a že Naismith svoju pracovitosťou v úplnej pohode a za akýchkoľvek okolností pokryje Seamus Colemana, to vieme už z minulosti (ale aj z konfrontácie s Villans).

Kým teda potrebné Arsenal pri hre na falošná krídla zvláda kompletne ignorovať minimálne jeden krídelníka priestor (ako vidno napríklad tu), pohyb evertonských tohle pred 14 dňami absolútne nepripúšťal – a možno predpokladať, že by sa im tento prípadný neduh darilo odbúravať aj naďalej.

Potom by ani nemalo ničomu vadiť, keby sme zo základnej zostavy vypustili Leona Osmana a radšej stavili na Trojčlenný blok stredopoliara – čo sa mi v tejto chvíli javí ako najvhodnejšie herný variant.

Besic s McCarthym sú pravdepodobne už teraz pripravení podeliť sa rovnomerne o odoberanie balónov a pokrývanie veľkého priestoru, pričom Bosencova občasná odvaha na rozohrávke bude akurát vítaným doplnkom Barryho spoľahlivého metronómu.

Čo sa výsledné formácie týka, ponúka sa v podstate dve možnosti.Buďto možno menované hráčov (plus Lukakua) rozostaviť do klasického diamantu s Barkleym na vrchole a Naismith v úlohe voľného podhrotového hráča; alebo je možné oživiť spomienky na vianočný stromček (4-3-2-1) Terryho Venables a jeho anglickej reprezentácie z polovice 90.rokov minulého storočia.

V oboch variantoch si najefektívnejší ofenzívny hráč EFC (aktuálne k 19. 10.) s tým najtalentovanejším navzájom vyhovie; navzájom si urobia priestor a pokoj pre robenie toho, čo vie najlepšie – a tomu by sa správne malo všeličo podriadiť, ak nie rovno obetovať (čím narážam špeciálne na harmonickú spoluprácu Pienaar s Bainesem).

Inak povedané: je skrátka načase urobiť Rossi Barkleymu čo možno najväčší priestor k rastu do úplne zrelých obrysov; do tej skutočnej opory Evertonu FC…